„Kam máte namierené?“ pýta sa nás majiteľka nášho ubytovania v dedine Lago Verde. Nebolo by na tom nič podivné, ak by sa to nepýtala tretíkrát. „Kráčame do Paleny,“ vravím jej zas s úsmevom. Vrásky na tvári starej pani sa ešte zvýrazňujú a opäť nám vraví hlasom plným obáv: „Camino mal! Camino mal!“

Na upozornenia na zlú cestu sme od miestnych zvyknutí, no tentokrát je to iné. Vážne nevieme, do čoho ideme. Posledná informácia, ktorú o traili máme, je, že jeho časť vysoko v sedle bola možno zničená veľkým zosuvom a alternatívna trasa je poriadne zarastená. Žeby nás Patagónia chcela na poslednú chvíľu zastaviť?
Prvá časť trasy nás vedie pozvoľna nahor pasienkami. Je zjavné, že vznikli vypálením pôvodného lesa. Vypaľovanie pralesov, u nás známe hlavne z Brazílie, bolo (a je) obľúbené aj v Andách. Môže sa to zdať ako barbarstvo, no v končinách, kde je jediným spôsobom obživy farmárčenie, je to pre domácich jedna z mála možností, ako sa dostať k pastvinám. Pôvodný les, na ktorý oheň nedosiahol, je plný obrovských stromov obrastených machmi. Vedie nás až k obávanej rieke Quinto, ktorá už otočila naspäť nejedného turistu. Máme však šťastie a žiaden z jej brodov pre nás nie je problém. S posledným z nich však končí aj náš chodník a ďalej sa prebíjame podmočeným terénom bez neho.

„Hovná, Matúš, sú tu hovná!!!“ vykrikuje Ania. V živote by som si nepomyslel, že budeme tak nadšení z niekoľkých kôp konských hovien. Po desiatkach náročných kilometrov to však môže znamenať len to, že ďalej sa chodník využíva. Stopy koní nás utvrdzujú aj v tom, že hlavný trail musí byť priechodný, keďže naň smerujú bez výnimky všetky.
Malý, ale hustý prívalový dážď so silným vetrom je asi posledným výkrikom, ktorým sa nás snaží Patagónia otočiť. Teraz sa už nedáme. Cez exponované sedlo prechádzame rýchlo a ešte rýchlejšie zbiehame späť do lesa, kde sme aspoň trochu krytí pred dažďom. „Dali sme to! Dali sme to!“ kričíme ako malé deti. Budeme prví na svete, kto prejde Greater Patagonian Trail v jednej sezóne. Už nás nič nezastaví. Určite nie posledných 400 kilometrov ciest, na ktoré máme dobré 2 mesiace.

Schádzame do doliny a stan staviame pod borovicou, pri jednom z opustených puest. Ani neviem, čo ma to napadlo, no skúšam zapínať mobil. Akoby zázrakom nabiehajú dve paličky signálu a ja sa nestíham čudovať. Hranica s Argentínou, ktorú máme prekročiť zajtra, je zatvorená. V Argentíne lockdown, Čile zatvára hranice aj letisko. Koronavírus už dorazil aj sem. Chvíľu to trvá, kým nám dochádza, že trek sa pre nás skončil. Na plač však nie je čas. Musíme čo najrýchlejšie vymyslieť, ako sa dostaneme domov.
Prejdených: 2662,4 km (z 3000). Dní na trase: 113 (zo 113).
留言