Te Araroa, časť 2. - V lese

Hovorí sa, že ak zvládnete prejsť lesom Ratea, dostanete sa až do cieľa. Je to pri tom jedna z prvých sekcií, po ktorej nemáte v nohách ani 200 kilometrov z celkových 3000. Už to trochu naznačuje, že týchto 18 kilometrov nepatrí medzi najľahšie. Ostré stúpania a klesania sú sťažené množstvom blata, ktoré miestami siaha aj po kolená. Postup je bolestivo pomalý, no nie je inej možnosti, ako sa predrať až na koniec. V džungli na hrebeni, ktorej dominujú husto rastúce paprade, nenájdete miesto pre stan ani vodu.

Aj Ratea je len slabý odvar toho, čo človek musí zvládnuť, aby sa vyškriabal do lesa na hrebeni pohoria Tararua. Je to najmagickejšie miesto, na akom som kedy bol, no dnes už viem, prečo som odtiaľ doteraz nevidel viac fotografií. V priemere tu prší 280 dní v roku. To zabezpečuje nie len hrubú vrstvu machu všade, ale vďaka exponovanému terénu aj množstvo záchranných akcií, v ktorých na Severnom ostrove Tararuas vedú spoločne s Národným parkom Tongariro. Zahriať sa rýchlejšou chôdzou na rozblatených a strmých chodníkoch je takmer nemožné, a ak sa k tomu ako v našom prípade, pridá silný vietor, je o zábavu postarané. Dodnes 12 kilometrov medzi dvoma chatami na hrebeni, ktoré nám trvali celý deň, považujem za jeden z mojich najlepších turistických výkonov.

Okrem papradí a machu sa v novozélandských lesoch skrýva ešte minimálne jedna rastlina, pre ktorú sa oplatí túto tortúru podstúpiť. Kauri patria objemom svojho kmeňa medzi najväčšie stromy na svete a najstaršie z nich majú viac ako 2000 rokov. Niekoľko bočných chodníkov, ktoré ma vzali na vychádzku vôkol nich, skutočne stáli za tých pár metrov navyše. Zakaždým, keď sme z lesov vyšli na nekonečné zelené pasienky, som sa nedokázal zbaviť trpkého pocitu z toho, že kedysi tu takýto les bol takmer všade. Dnes na Novom Zélande zostáva približne 25% pôvodne zalesneného územia. Ako to asi muselo vyzerať, keď pri brehoch pristavil prvýkrát svoju loď James Cook?




blog