MATÚŠ LAŠAN

Všetko sa to začalo v druhom ročníku na vysokej škole. Písal sa rok 2011 a môj otec sa rozhodol si kúpiť zrkadlovku, ktorá následne strávila pár mesiacov zavretá v šuflíku. Bolo mi jej ľúto a tiež som chcel mať nejaké fotky zo svojich túr a tak som ju so sebou začal brávať. Prirodzene som inklinoval ku krajinkám a čoskoro som nebral svoj fotoaparát na túry ja, ale naopak on mňa.

     V roku 2013 som presedlal na tvorbu časozberných videí, pri ktorých som zostal 4 roky. Moje videá presiahli na youtube cez milión videní, no aj tak ma cestovať s ťažkou fotovýbavou prestalo baviť. Možno to bolo tým, že som nastúpil do práce. Možno ma prestal baviť fakt, že za fotkami som chodil na fotograficky známe miesta, ktoré len ťažko dokázali ponúknuť niečo nové. V roku 2017 som fotoaparát odložil do šuflíku ja a zdalo sa, že už ma nič nedonúti ho vytiahnuť.

     V mojom živote však ostala diera. Vákuum v ktorom som bezmocne poletoval. Čoraz viac moje myšlienky zabiehali k Ceste hrdinov SNP, ktorú som prešiel hneď po škole. Chcel som ísť opäť, musel som. Tak sa zrodil nápad, prejsť Nový Zéland. Kde inde hľadať stratenú múzu ak nie tam? Po 3000 kilometroch, som nenašiel len tú imaginárnu. Priniesol som si aj manželku Annu, s ktorou už brázdime svet po vlastných spoločne a nájdete ju skoro na každej z mojich fotiek. A foťák? Ten znova beriem na výpravy ja, nie on mňa.