Žiadna tabuľa, smerovník či čokoľvek iné, čo by označovalo začiatok trailu. Greater Patagonian Trail (GPT) začína zamknutou kovovou bránou so žiletkovým drôtom. Po chvíľke sa brána otvára. Chlapíkovi v aute cez okno strkám do ruky papierik s preloženým textom, ktorý vysvetľuje, prečo potrebujeme prejsť cez jeho záhradu. „El Chaltén?!?“ pýta sa prekvapene a ja ľutujem, že som ako našu destináciu nenapísal niečo bližšie ako mestečko na konci trailu vzdialené až 3 000 kilometrov. „Okey!“ vyhlasuje nečakane a otvára nám. Nečakáme, kým si to rozmyslí a rýchlo vyrážame.
Keďže sme v horách chceli ostať čo najdlhšie, hneď v Santiagu sme sa nabalili na 10 - 12 dní. Taká hlúpa, začiatočnícka chyba! Dvadsať kilogramový batoh na chrbte sa mi zarezáva do ramien už po prvom stúpaní tak, že mi bolesť vystreľuje až do končekov prstov. A to je ešte nič oproti teplote vzduchu. Zvyknutí na studenú Európu odrazu šliapeme krajinou, ktorú síce nazývajú polopúšťou ale ja by som to „polo“ bez problému vynechal. Nie je tu ani kúsok tieňa, kde by sa dalo skryť, len holé kamenisté vrcholy. Čile navyše prechádza 1 000 ročným suchom. Vyschnuté potôčiky nás nútia brať so sebou aj 6 litrov vody, ktorá nám musí vydržať aspoň na dva dni.
Hneď po prvých dňoch sme nútení náš prístup prehodnotiť. V prvom kempe za Santiagom vykladáme polovicu zásob a rozhodujeme sa, že už nebudeme dennodenne počítať kilometre. Nie sme doma, na Novom Zélande ani v USA a nemôžeme čakať, že ich každý deň dáme 30. Nie trailom, ktorý prakticky neexistuje. Jeho najväčšiu časť vytvárajú miestni kovboji, nazývaní Arieros alebo Puesteros. Tí svojimi chodníčkami v sezóne vyháňajú dobytok na pastviny. Kde sa dá, ich využívame pre čo najrýchlejší postup. Kde nie, hľadáme si vlastnú cestu.
V druhej sekcii vystupujeme do najvyššieho bodu celej trasy — sedla bez mena vo výške 3 500 m n. m. Vrcholy Kordiller v tejto oblasti dosahujú cez 6 500 m n. m., a tak sa trail drží v ich predhorí, ktoré len zriedkavo vystupuje nad 4 000 m n. m. Priamo v sedle nám tesne nad hlavou prelieta kondor veľký, ktorý je s rozpätím krídel do 3,2 metra jedným z najväčších lietajúcich vtákov sveta. „Ešte stále nie sme mŕtvi!“ kričím na mrchožrúta pri každom prelete. Menej odvážni sme už po večeroch, kedy chodím na veľkú za krík radšej s čelovkou zapnutou na plný výkon a Ania je v stane pripravená brániť ma nožom pri prípadnom útoku pumy.
To, že bude GPT špeciálnou trasou, sme vedeli od začiatku. Na to, že všade preskakujeme ploty so zákazom vstupu, sme si zvykli rýchlo. Keď však aj Arieros neveriacky krútia hlavou nad tým, kam sa chystáme, nie je nám všetko jedno. Samozrejme, ako to už pri cestách býva, všetko „sa to“ vyrieši nejako samo. Zosuvy pôdy obliezame, cez zarastené chodníky sa prebíjame silou, a keď je to potrebné, vraciame sa späť hľadať lepšiu trasu.
Celkovo nachodené: 291 km z 3 000 km. Dní na ceste: 14 z 113
