Ukážu nám chodbu do obývačky, no my aj tak vyskočíme oknom, prelezieme po streche a vojdeme cez kuchyňu. Takto sa cítime na GPT často a je tomu tak aj teraz. Pri vstupe do Národného parku Cerro Castillo našu trasu opäť zatajujeme, len aby nás pustili ďalej. Dnes však mám aj väčšie problémy. Po včerajšom 40 kilometrovom záťahu sa mi na všetkých prstoch objavili hlboké odreniny, ktoré dnes bolia ako čert. Do najbližšieho mesta to je ešte 100 kilometrov.

Pomaly stúpame vysoko do sedla. Boľavé nohy ani silný vietor nám dokážu skaziť úžasný výhľad na ľadovec a údolie, ktorým budeme pokračovať ďalej. Druhé sedlo, tvorené najmä drobnou sutinou, no stále s perfektným chodníkom, prechádzame skoro ráno. Za ním míňame posledný oficiálny kemp, kde k smrti vystrašíme jednu z posledných turistiek, ktorá sa rozhodla uložiť finálny produkt svojho trávenia priamo na chodníku. Ľudia nebláznite...

Prebíjame sa z turistickej značky do širokého riečiska a potom späť do lesa. Tentokrát už do miest, kam sa bežne nechodí. Nahor nás vedie stará, zarastená zvážnica. Kľukatí sa v niekoľkých serpentínach, až kým zrazu nekončí a za ňou pokračuje len úzky trail. Privádza nás do otvoreného kamenistého terénu, kde to už je len na našich navigačných schopnostiach. Za rozľahlým sedlom začíname zľahka klesať, no len do momentu, kým nestojíme opäť pred lesom. Starý turistický chodník pokračoval ním, no po rokoch bez údržby je úplne nepriechodný. Preto odbočujeme do strmého svahu a začíname ho opatrne traverzovať nad hranicou lesa. Sú to možno najťažšie 2 kilometre na celej trase. Kamene sa nám sypú pod nohami a ak sa skĺzneme s nimi, strávime zvyšok života v kotrmelcoch. Keď sa zdá, že horšie to už nebude, objavujú sa pred nami malé kaňony, ktorých prechod je už tak trochu lezeckou vložkou.

Náročný terén si vyberá svoju daň. Sme na konci sekcie a sadáme si na obed do autobusovej zastávky. Po pár minútach oddychu ma nohy začínajú bolieť tak, že sa už nedokážem ísť ani len vyšťať za zastávku. Hlava mi padá do dlaní a do očí sa mi tlačia slzy. Mám toho dosť. Po pár bezradných minútach pri nás pristavuje autobus a ja tuším, že musíme odložiť posledných 30 kilometrov do mesta Coyhaique na neskôr. Asi je čas na poriadny oddych.

Prejdených: 2229 km (z 3000). Dní na trase: 97 (zo 113)