„RUTA, RUTA, RUTAAA!“ kričí na mňa náčelník na malej policajnej stanici. Berie do ruky ceruzku a agresívne ňou bodá do mapy na stene, až robí dieru v mieste, kde je zaznačená policajná stanica. Až teraz som pochopil, že chce vedieť našu trasu. Mapa však vyzerá ako by ju nakreslilo dvojročné decko. Od diery, predtým policajnej stanice, vedie len niekoľko zvlnených čiar k argentínskej hranici, nič viac. My však chceme pokračovať ďalej pozdĺž vulkánu Chillan. Beriem si do ruky ceruzku, ukazujem ňou na stanicu a potom ťahám pomyselnú čiaru nadol na stenu pod mapou. Vidím, ako náčelníkovi navierajú žily na krku a do tváre sa mu hrnie krv. „Buď nás zabasne alebo zastrelí,“ vravím si, no našťastie ho prekvapuje hlas z vysielačky a nás kývnutím ruky posiela preč.

Pohraničné kontroly tu nezaujíma nič, len to, či prekročíme hranicu. To, že Chillan má už niekoľko rokov zvýšenú aktivitu s častými erupciami, ich netrápi. Dolinou preto prechádzame ďalej, ako by sme mali a štveráme sa na hrebeň, ktorý kráter vulkánu obchádza o 20 kilometrov západnejšie. Nie je tu žiaden chodník, len 20 kilometrov kamenistého cross-country terénu, ktorý sťažuje niekoľko snehových polí a skalných prahov. Táto časť trasy bola navrhnutá pomocou satelitnej mapy a sme vôbec prví, ktorí sa ju pokúšajú prejsť a zaznamenať na GPS. Na svete nie je veľa diaľkových trás, ktoré vám umožnia preskúmať miesta, kde doteraz noha turistu pravdepodobne nevstúpila.

Sekcie medzi dedinou El Medano a Národným parkom Laguna de la Laja sú jedny z posledných, kde stretávame vo veľkom počte miestnych kovbojov - arieros. Ich úsmevy a priateľská povaha nám budú chýbať. Aj keď je pravda, že keď sa so západom slnka začína v ich chatrčiach, nazývaných puestos, chľastať, radšej sa držíme bokom. Pri zostupe do malej dedinky Carrizales dokonca dostávame pozvanie pridať sa na obedňajšiu siestu pod strom. Z pahreby stúpa omamná vôňa pečúceho sa mäsa a na uvítanie hneď dostávam „raňajky arierov“ - silné víno z bandasky zmiešané s opraženou múkou (tzv. harina tostada), miestnou delikatesou. „Energia!“ smejú sa arieros, keď mi podávajú veľký ešus. Keď však prichádza na krájanie mäsa, radšej sa vytrácame. Už sme totiž mali možnosť vidieť miestne „chladničky“. Arieros namiesto nich skladujú mäso zavesené na stromoch v sieťke proti muchám, a tak máme obavu, že by to naše rozmaznané európske žalúdky nemuseli prežiť.

Na konci tejto časti narážame na obrovské stromy, ktoré sme doposiaľ nevideli. Aurakárie sú neklamnou známkou toho, že vstupujeme do regiónu Aurakánia a s tým prichádza zmena nielen prírody, ale aj ľudí... Ale o tom až nabudúce.

Prejdených 846 km (z 3000). Dní na trase 37 (zo 113).