3000 km pešo naprieč Patagóniou - 7. časť, Cestou pionierov

Cesta medzi mestami Villa O’Higgins a Cochrane na juhu Čile, známa ako Carretera Austral, je obľúbenou destináciou cestovateľov. V sezóne ich na jej krajnici stretnete omnoho viac než áut, ktoré ju absolvujú. Málo z nich vie, že bola vybudovaná až v roku 2000 a okrem nej existuje aj omnoho dobrodružnejšia trasa.



Kolonisti, ktorí sa vydávali do nepreskúmaných oblastí Ánd za lepším životom, obe mestá prepojili desiatky rokov pred dokončením Carretery Austral. Usádzali sa v odľahlých údoliach, kde sa živili najmä chovom dobytka. Podnikali s ním nebezpečné výpravy späť do civilizácie, aby ho tam mohli predať a nakúpiť zásoby. Museli kvôli tomu prekonať vysoké sedlá, ľadovcové rieky, aj husté lesy a to všetko v nevyspytateľných podmienkach Patagónie.


V dnešnej dobe máme prechod touto 200 kilometrov dlhou trasou uľahčený tým, že 50 km na jej začiatku a konci je vylepšených na štrkové cesty. Jej polovicu naďalej predstavuje úzky, ledva badateľný trail v drsnej prírode čilsko-argentínskeho pohraničia. Počasie sa s nami zahráva od začiatku, no až v tretiu noc nám ukazuje svoju pravú tvár. Prší, fúka a premočený stan mám väčšinu noci nalepený na líci. Bežne by sme takéto podmienky skúsili prečkať, ale satelitná predpoveď ukazuje, že najbližší týždeň nás nič lepšie nečaká.



„Ideme,“ vyhlasujem ráno a začíname baliť. S raňajkami jeme rovno aj obed a do vreciek pcháme extra veľké množstvo tyčiniek. Zastaviť na jedlo by bola ľahká cesta k podchladeniu. Po desiatich kilometroch lesom schádzame do údolia, ktorým preteká ľadovcová rieka Rio Bravo. Stretávame tu nášho kamaráta Davida, ktorý vyrazil pred nami. Na prechod sedlom čaká už dva dni. „Teraz alebo nikdy,“ vravím mu pri pohľade na predpoveď, ktorá ukazuje zlepšenie podmienok poobede. „Nie. Neviem. Nebudem riskovať,“ odpovedá neisto. Nechcem ho presviedčať, musí to byť jeho rozhodnutie, ale ak to chceme stihnúť, musíme ísť hneď.


Pri brodení rieky mi nohy premŕzajú až na kosť. Za ňou nastupujeme do exponovaného terénu, ktorým za silného dažďa šliapeme nahor a nad hlavami na nás sem-tam vykukne modrá obloha. Žeby sa predpoveď nemýlila? V prvom sedle vyťahujeme slnečné okuliare. Nie však kvôli slnku, ale krúpam, ktoré na nás dopadajú ako ihličky a úplne nás oslepujú. V druhom zo sediel, nazývanom „la Picota“, sa k tomu pridáva silný vietor a to sme radi, že môžeme čo najrýchlejšie utekať dole.



Trasu sme so šťastím prešli za 6 dní. Absolvovať ju však zakaždým, keď by sme sa potrebovali dostať do mesta ako potomkovia pôvodných usadlíkov, ktorí tu naďalej žijú, je niečo, čo ma asi nikdy neprestane udivovať.


Prejdených: 1934 km (z 3000). Dní na trase: 83 (zo 113)




blog