Podľa Národného inštitútu pre geológiu a baníctvo je v Čile 90 aktívnych vulkánov. Prakticky pred každou sekciou kontrolujeme, či u tých, okolo ktorých ideme, nedošlo k zvýšeniu vulkanickej aktivity. Tie najnebezpečnejšie radšej obchádzame, ak je výstraha nižšieho stupňa, len zrýchlime krok. Riziko pritom nespočíva len v samotnej explózii. Napríklad taký vulkán Copahue, pod ktorým spíme, má kráter vyplnený jazierkom s kyselinou, ktorá by bola pri erupcii vymrštená do vzduchu. Niečo mi vraví, že pri takom daždi by nám naše nepremokavé bundy nepomohli...
Okolie vulkánu Puyehue je najčerstvejším vulkanickým terénom, na aký sa dostávame. V minulosti bol miestami niekoľkých masívnych erupcií. Tá v roku 1960 bola sprevádzaná doposiaľ najsilnejším zaznamenaných zemetrasením na svete vôbec (9.5 Richterovej škály) a posledná, z roku 2011 je doposiaľ najsilnejšou erupciou 21. storočia. Jej dopady na bezprostredné okolie vulkánu sú nám zjavné hneď, ako sa dostávame z lesa do voľného terénu. Všade okolo nás sú obrovské duny tvorené sopečným pieskom aj čerstvým popolom a keď sa konečne štveráme na ich vrcholy, otvára sa nám výhľad na rozľahlé lávové pole, z ktorého každého kúsku sa pri východe slnka parí, ako by sa tam vylialo len včera. Okrem toho obchádzame gejzíry, horúce pramene a kde-tu z rôznych dier stúpajúcu paru. Nečudujem sa, že oblasť vulkánu Puyehue je geotermálne najaktívnejšou v južnej časti Ánd.
Svahy vulkánu nezničené erupciou sú pokryté ďalším pokladom tohto regiónu. Valdivijský dažďový prales patrí medzi tie najväčšie na svete. Niektoré z jeho stromov, ako napríklad Fitzroya, dosahujú vek okolo 4000 rokov. Džungľa vie byť krásna, keď ňou vedie chodník, no s jeho koncom sa končí aj všetka sranda. To sa nám stáva pri prechode do Puerto Fuy, keď cesta bez varovania končí zosuvom. Po chvíli nadávania a hľadania sa rozhodujeme zísť prudkým svahom k rieke. Mačetou odseknuté bambusy nám dávajú nádej, že sa tu neprebíjame ako prví. V koryte rieky však naša stopa vysychá. Snažíme sa ísť čo najviac vo vode, no v niektorých miestach je prúd príliš silný. Šplháme späť do lesa, ktorému dominujú aj 5 metrov vysoké bambusové trávy. Prebíjať sa nimi je nočnou morou. Nielen, že to je fyzicky náročné, ale po chvíli hľadania cesty najnižšieho odporu strácam akýkoľvek zmysel pre orientáciu. Až teraz chápem, prečo 2 kilometre za deň môžu byť v Čile skvelým turistickým tempom. Nám trvá 300 metrov 2 hodiny.
„Camino Mal!“ (v preklade „zlá cesta“) kričal nám strážca prírody pred výstupom na vulkán Casablanca uzavretou, dlhou nepoužívanou trasou. My však už po viac ako dvoch mesiacoch a takmer 1500 kilometroch Patagóniou ani nič iné nečakáme.
Prejdených: 1503 km (z 3000). Dní na trase 65 (zo 113).
Galéria k článku: