Te Araroa, 3. časť - Rieky

Brodenie riek je jednou z hlavných príčin úmrtí turistov na Novom Zélande. K fatálnym nehodám dochádza bohužiaľ každý rok.


Na Ta Araroa sme za celých 3000 kilometrov prešli približne 200 brodov. Niektoré rieky boli pokojné a nesiahali nám ani po členky. Horské rieky boli naopak často dravé a nebezpečné. Neraz ich koryto predstavovalo zároveň samotný chodník, a tak sme ich museli prekračovať zo strany na stranu aj niekoľkokrát.



Na prechod niektorých ťažších brodov stačilo použiť kúsok sedliackeho rozumu, inde mi nepomohli žiadne zručnosti a skúsenosti. Aj ten najmenší potok sa môže stať po búrke úplne nepriechodným. Na traili som sa naučil niekoľko pokročilých techník, ktoré dovolia skupine ľudí prejsť riekami, ktoré by jednotlivca zmietli. Naviazanie sa do ľudskej reťaze sme našťastie museli praktikovať len raz, ale bol to nezabudnuteľný zážitok.


Na trase sú dve rieky, ktoré sú označené za hazardnú zónu. Rangitata aj Rakaia majú široké riečisko s množstvom vetví, ktoré drénujú rozľahlé horské oblasti. Brod rieky Rangitata má 5 kilometrov a trúfol som si naň len vďaka skvelému počasiu a dobrej partii, ktorá sa pred ním zišla. Nad brodom rieky Rakaia, ktorý má až 14 kilometrov, nik z nás ani neuvažoval. Stačí, že sa dážď spustí vysoko v Južných Alpách, z ktorých rieka pramení a hladina sa môže nebezpečne rýchlo zdvihnúť práve tam, kde by sme ju práve brodili.



Nový Zéland mi dal dôležitú lekciu v pochopení riek. Dnes už prirodzene sledujem, kde je rieka najširšia alebo či sa prúd nesústreďuje len do jednej časti. Nebojím sa do rieky vstúpiť a viem, kedy sa mám vrátiť späť a hľadať vhodnejšie miesto. Tieto skúsenosti sa ukázali extrémne dôležité pri našom prechode Patagóniou.


Nekonečné brodenie v nás zanechalo aj trvalé následky. Dnes, aj keď niekam ideme autom a vidíme pri ceste rieku buď ju hneď označíme za broditeľnú alebo do nekonečna hľadáme miesto, kde by sme to aspoň mohli skúsiť.




blog